Hastrman spod Benátok (Rozprávka pre dospelých) Od   PNky.sk       12. marca 2011

Tajomná a búrlivá rieka Váh, rieka ktorá si tiekla kade chcela, blúdiaca po širokej, niekde zúženej považskej rokline, medzi horami Karpát od Tatier až k Dunaju už dlhé stáročia ukrýva mnoho svojich tajomstiev, záhad, príbehov i útržkovité spomienky najstarších pamätníkov, ktoré je hodné poznamenať do kroník a knižiek. O strmých bralách Margity a Besnej už písali pred 150 rokmi Štúrovci.

Popod hrad Strečno, Starý hrad, Trenčín, okolo Skalky i Beckova sa plavili na pltiach grófi, baróni, plavili sa umelci i vojvodcovia s vojakmi, obyčajní ľudia za obchodom a za zárobkom na dolné zeme. Nesmierne veľa zážitkov mali pltníci, ktorí tu prežili časť svojho ťažkého života v napätí, v nebezpečenstve a v búrlivých vodách Váhu plaviac sa perejami i nebezpečnými úsekmi, ktoré Váh vytváral na takmer 300 kilometrovej dĺžke. Zo spomienok na dávne časy zostávajú iba tajuplné fragmenty hodné pera spisovateľa. Bolo potrebné vyrovnať sa s nástrahami, nebezpečenstvom, vodníkmi a inými príšerami a dopraviť tovar niekedy až niekoľko stoviek kilometrov dolu tokom Váhu. Každá vážska zátoka, každé rameno i každý prítok Váhu mal svoju osobitú neopakovateľnú a neodmysliteľnú atmosféru. Množstvo mlynov na Váhu i na bystrinách, ktoré pramenili vysoko v horách, plné romantiky a prekrásnej prírody boli nabité tajuplnou energiou s ktorou žili po stáročia obyčajní statoční slovenskí ľudia. Niektoré príhody, ktoré si medzi sebou pltníci rozprávali, sa zachovali aspoň v ústnom podaní. Boli to najmä príhody s vodníkmi, strašidlami a vodnými vílami, ktoré sa dali počúvať iba zo zatajeným dychom. Je ich veľa, niektoré pekné priam rozprávkové iné zasa strašidelné, pri ktorých nám mráz chodí po chrbte.

Aj príbeh, ktorý vám chcem porozprávať, sa odohráva okolo vážskych plávajúcich mlynov v Piešťanoch, kde sa usadil a chcel dožiť svoj život staručký vodník – hastrman KriVáh. Usadil sa niekde tam v obtokovom kanáli, kde teraz stojí penzión Benátky. Prišiel od Tatier. Už mu zostalo chladno pľahočiť sa v studených tatranských vodách a rozhodol sa presťahovať do južnejších, aspoň o troška teplejších vôd. Nebolo to jednoduché rozhodnúť sa opustiť svoj domov, ktorý obýval možno niekoľko 100 rokov. Opustiť svoje obľúbené miesta, skrýše medzi koreňmi vŕb, ktoré sa točili okolo brehov rieky. Bolo tu zima. Možno ho trápila reuma a prišiel si ju vyliečiť do piešťanskej horúcej vody. Nevieme to presne, ale vodník sa stal Piešťancom. Ako sa to v ľudovom podaní zachovalo, bol to vraj naozaj posledný vodník v Piešťanoch. Ale veru že to nebola jednoduchá cesta. Žiadna prechádzka.

KriVáh aj jeho pôsobenie pri Margite a Besnej

Tvrdil, že sa pamätá na veľkú povodeň na Váhu v roku 1683. Vtedy bol mladý a býval spoločne s manželkou a staručkou svokrou a svokrom na jeho hornom toku. Niekde tam spoločne s deťmi pod koreňmi vŕb, tesne pod sútokom Bieleho a Čierneho Váhu pri dedinke Kráľova Lehota. Tam tej vody nebolo ešte toľko. Až nižšie, keď Váh pribral ďalšie prítoky a z bystriny sa stala rieka, niekde pri Liptovskom Hrádku nabrala voda na sile a mohutnosti. Ináč to bolo po pamätnej povodni v roku 1813. Vtedy spadlo za tri dni toľko dažďov, že hladina stúpla o viac ako 4 metre. Na celom toku súčasne! Okrem vody čo sa valila z hôr, aj podzemie jej dávilo toľko že nastala povodeň, ktorá brala všetko, čo jej prišlo do cesty. Dediny, osady, majetky, nezastavila sa pred ničím ani pred ľuďmi ani pred domácimi zvieratami. O škodách, ktoré Váh ľuďom napáchal v tých pamätných dňoch 26. až 28. augusta v roku 1813, ľudia vedia svoje. Ale vedia o tom svoje aj vodníci! O tom písal i barón Alojz Medňanský z lúčanského

kaštieľa a hradu Beckov. Celú staršiu generáciu vodníckych rodín povodeň pochovala, a tých najmladších, obratnejších, ale neskúsených, zase voda vzala na dolniaky, ba až do Dunaja do Vojvodiny na Dolnú zem. Mnohí neprežili v silnom prúde vody a doráňali sa na skalách alebo sa zadusili pod nánosmi kamenia a piesku či bahna. Niektorí skúsenejší čo prežili, tvrdili, že videli ako sa prepadli vodníci spolu s ľuďmi do útrob zeme, keď sa otvorené obrovské jamy opäť zatvárali. Počas tejto pamätnej povodne sa náš vodník Fero zachránil tak, že ho doráňaného vymrštilo pri skaliskách Margity a Besnej na skalný výčnelok odkiaľ trčal kus zlomenej borovice, kde sa zavesil na traky od nohavíc. Tak si náš chudák hastrman KriVáh zachránil život. Nebol už najmladší, lebo pohromu spred 130 rokov si pamätal z mladosti. Na tomto najnebezpečnejšom mieste Váhu, akým určite Margita s Besnou boli zostal zopár rôčkov. Ale bola tam nuda, žiadni ľudia popri vode nechodili. Ani rybári, ani ženy s bielizňou, tobôž kúpajúce sa dievčiny. Veď ako by sa tam aj dostali? Preto si mohol „zašantiť“ iba s pltníkmi. 

A veru s nimi si aj užil! Ba vlastne oni s ním. Pltníci s napätím a predsavzatiami, že budú lepší, vernejší, bohabojnejší a nebudú toľko „slopať“, sľubovali, keď sa blížili k nebezpečným skaliskám. Mnohým sa tam skončila ich životná púť, niekedy aj pričinením vodníka KriVáha. Len čo však tí šťastlivci, ktorí prešli nebezpečným úsekom si vydýchli, dali si poriadny dúšok pálenky a predsavzatia boli tam – tam. KriVáha to už pri skaliskách a víroch nebavilo, preto sa chystal nižšie, kde je veselšie. Práve vtedy sa zjavila na obzore nezvyčajná pekná plť. Bola nielen veľká, ale aj pekne urobená a boli na nej kolibôčky, proti slnku a dažďu pre nejakého pána a pre pltníkov. Ba aj „nábytok“, pre toho pána! Lavica a stolička s operadlom. Bolo to v roku 1824 a ako KriVáh zistil, že to bola plť s naozajstným barónom, barónom Alojzom Medňanským. Vtedy si Fero zaumienil že toto je tá pravá chvíľa, kedy zmení svoj život, že sa s tou plťou, pod ňou alebo za ňou zvezie na nové pôsobisko. Na to, aby im niečo vyparatil bude cestou príležitostí ešte dosť! Na svoje predsavzatie, že im niečo vyvedie zabudol, lebo to čo rozprával barón pltníkom, najmä povesti o utopených úbožiakoch ktorých zhodili zo skaly či iných hrôzostrašných príhodách v ňom vzbudili žiarlivosť, že tie „dušičky“ sa ušli iným. Neskôr sa rozľútostil nad smutnými osudmi dievčat a žien. Dostal ho osud Žofie Bosniakovej, ktorý gróf rozprával cestou od Strečna až po Tepličku nad Váhom. Keď však po vyše dvoch dňoch plavby sa za tiesňavami od Orlového skoro po Púchov objavila otvorená krajina a videl KriVáh kypieť život po oboch brehoch Váhu, zabudol na smutné príbehy. Keď videl ženičky a mladé dievčatá z opačného brehu ako perú bielizeň a tmavé bradavky im bolo dokonale vidieť cez zmáčané tenké blúzky, hneď ožíval. Keby som bol aspoň o 200 rokov mladší pomyslel si pri pohľade na veľké mohutné visiace prsia zohnutých práčok, mlátiacich drevenými piestami po konopných gatiach. Ani barón Medňanský si nenechal ujsť miesta kde dievčence a ženy prali a pláchali bielizeň. Išiel si oči vyočiť nad tou krásou. Sledoval usilovnosť drevokupcov, garbiarov a súkenníkov, ľudí ktorí na brehoch Váhu kupčili, robili obchody a zjednávali ceny. Keď barón doplnil potraviny a nakúpil hrubého súkna, zastavil sa na kus reči na soľnom úrade v Púchove, vrátil sa na plť a tá sa hneď odbila od brehu. Vodník KriVáh zostal, veď prečo by nezostal, treba si užiť toho života a počkať na večerné kúpanie. Možno uchmatne nejakú dušičku alebo sa len tak pokochá po krásnych dievčatách, ktoré sa chodili radi kúpať nahé do nikým nerušených zátočín, keď už vychádzajú hviezdy a začína svietiť mesiac.  Aj sa tak stalo. KriVáh tu zostal dlho. Po večeroch sa díval na nahé dievčenské telá osvietené mesiacom a na strieborný zvlhnutý odraz mesiaca na ich prsiach. Možno 60 až 80 rokov sa venoval svojim radostiam vdovca vodníka a aj povinnostiam, ktoré vodníci majú. Striedal svoje stanovištia na Váhu medzi Púchovom a Trenčínom.

Sťahovanie do Piešťan

Až sa jedného jarného dňa, keď sa vody Váhu zakalili, hladina stúpla a hukot vĺn naháňal ľudom strach, nechal sa uniesť riekou až ku Piešťanom. Že si tu na staré kolená už konečne oddýchne. Keď sa rieka upokojila, poobzeral sa vôkol. Miesto sa mu zapáčilo, lebo na pravej strane rieky boli vodné mlyny, na ľavej plťovisko s prístreškami na prenocovanie pltníkov, povyše Piešťan pod Hornou Stredou aj poniže Bodony premávali kompy a plávajúce kúpalisko, či plavecká škola, ako ohlasovala tabuľa, ukotvená v Teplom ramene Váhu. Rozhodol sa tu zotrvať navždy. Ženy a dievky ho už nebavili, veď prekročil 300-ku a mnoho rokov už nemal vlastnú ženu. Ale chutilo mu „zašantiť si“ s mlynármi, kompármi a zaľúbenými pármi, ktorí sa na lodičkách plavili s dámami, ktoré mali na hlavách vycifrované klobúky a účesy. Nuž tešil sa tej zábave. Dušičky už neodkladal a preto mu išlo iba o zábavu, než by ľudí o život oberal. Dlho o ňom ľudia nevedeli, dával si pozor a cez deň sa neukazoval nad hladinou ani na brehu. Ale čo čert nechcel, stalo sa. Ku trom existujúcim plávajúcim mlynom pristavoval budúci mlynár Arbet štvrtý mlyn. Spolu so Ševelom, susedom, chceli mlieť múku spoločne. KriVáh sa prizeral zo všetkých strán, čo sa ako robí, lebo mlynom sa v minulosti vyhýbal. Bál sa toho 

veľkého kolesa čo mlyn krútilo. Keď to koleso k novému mlynu na hajovcoch priviezli a dali sa ho montovať, skrsla v ňom túžba zničiť ho. A čert ho vyslyšal, lebo práve sa plavila od Hornej Stredy plť naložená dlhými doskami. Pltníci mali čo robiť, aby ju udržali v prúde, ktorý ich vynášal v oblúku na mlyny. KriVáh chytil pltníkovi kormidlo a nešťastie bolo hotové, plť narazila na rozrobený mlyn, rozbila sa oň a rozbila aj koleso. Medzi rozsypanými doskami zostal zakvačený aj vodník KriVáh a skôr než sa stačil vyslobodiť zo zovretia kmeňov a dosiek, vytiahli ho z vody za vlasy rozhorčení mlynári. Riadne ho zmastili latami a drúkmi, myslel si, že neprežije. Nakoniec mu ruky zovreli do šraubštoku, aby im do vody neutiekol. Bol to zverák na tesárskej hoblici. Nechali ho tak do rána, a keď mlynárski majstri na brieždení opäť prišli, bol už polomŕtvy, napoly vysušený, celý bez seba. Z posledných síl prosil o slobodu a aspoň o trochu vody. Na jeho prosby nakoniec s ním uzavreli dohodu, že žiadnemu vážskemu mlynárovi už nikdy nič zlé nevykoná a podľa možnosti, bude brániť dovážaniu múky od potočných mlynárov z dedín od Banky, Hubiny, Moravian až po Modrovú, aby nevozili múku do Piešťan. Lebo oni boli ich najväčšia konkurencia. Rozišli sa v dobrom, KriVáha položili na kraj rieky a ako ho voda obtekala, tak sa mu navracala životná sila. Nakoniec zažmurkal zelenými očami a stratil sa pod hladinou. Zážitok so šraubštokom veľmi vodníka vystrašil, preto si zaumienil, že už nikdy viac sa mu to nesmie prihodiť.

Strach z mlynárkynej sukne a vodníkov koniec

 Svoj sľub poctivo plnil, čo bolo vážskym mlynárom po vôli. Rozhojdával kompy keď potoční mlynári po nich múku prevážali, plašil kone, niekedy do vozového kolesa vopchal silnú haluz, a všelijakých huncúctiev navymýšľal. Keď nič iné, aspoň mechy s múkou im prederavil a múka sa potom sypala nielen do vody, ale aj po ceste. Zdržiaval sa pri starom moste vedúcom na Kúpeľný ostrov. Po výstavbe Krajinského mosta sa mu práca sťažila, lebo bol vysoko nad vodou. Niekedy čakal zavesený zboku alebo odspodu, alebo sa nenápadne špacíroval priamo po moste, aby vystihol vhodnú chvíľu pre svoje zámery. Potočným mlynárom sa už tak dobre nedarilo. Niektoré mlyny odstavili, iní predali či prenajali. Mlynári Klčo a Kozárek si v Moravanoch lámali hlavu ako situáciu zlepšiť. Paulechovi s Praženkom v Modrovej sa darilo, lebo zmenili svoj rajón. V Radošinskej doline, teda na druhej strane Havrana postavili nové, väčšie mlyny Praženkovci, Lackovičovci a Andelovci. Začali oni voziť múku do Piešťan a to bol začiatok konca potočných aj vážskych mlynárov. Jedného dňa vodník KriVáh vyčkával na voz do Piešťan z  Praženkovho mlyna v Radošine, aby ho buď zdržal, či niečo mu vyparatil. Na kozlíku vedľa pohoniča sedela žena. Skúsená a rozhodná pani mlynárova, ktorú zatiaľ nikto nedobehol, neoklamal. Jej ostrý pohľad odhalil aj tie najtajnejšie úmysly, ak boli nekalé. To však KriVáh nevedel, šviháckym úsmevom sa pozdravil a vyšvihol sa na voz, že ho nohy bolia, vysvetľoval. Mlynárka sa zahľadela naňho skúmavým okom a neušlo jej, že má veľmi široké topánky, zelené oči a že mu zo šosov odkvapkáva voda. Príhodu so šraubštokom v minulosti počula, a tak si povedala, že ľahko sa takéto šosáka ona zbaví. Prehovorila naňho, či náhodou nechce opäť zovrieť ruky do šraubštoku. Ale veď tu žiaden šraubštok nemáte, spozornel a zachvel sa pri spomienke naň. Ako, že nemáme? A toto je čo? Zodvihla nariasenú zásteru a naširoko roztiahla nohy: Čo nevidíš? Videl! Oči sa mu prevrátili keď uvidel šraubštok, ale aj niečo iné, vyskočil ako struna a rovno saltom sa vrhol do Váhu. Ledva minul betónový oblúk 

mosta. Tri dni a tri noci sa triasol od strachu, aj keď voda v Teplom ramene samozrejme bola horúca. Tuho rozmýšľal, ako so svojim životom ďalej? Toto nebezpečenstvo je naozaj veľmi vážne a nevie si predstaviť takéto ďalšie stretnutia. Veď tie šraubštoky ženy začali nosiť so sebou dokonca pod sukňou, kde je moja istota, že ma neprivrú? Zanevrel na celý svet, na miesta kde sa mu tak dobre vodilo, kde si svoje staré hnáty preliečil a trochu z mlynármi zažartoval. Musí preč! Musí bezpodmienečne preč a čím skôr tým lepšie, lebo sa mu to nemusí vyplatiť! Jedno ráno, ako čakal pod mostom na niečo, čím by sa nižšie po Váhu spustil, videl že do vody z mosta spadlo mladé dievča. Išiel po ňom že mu pomôže, alebo sa s ňou poplaví. To množstvo ľudí čo sa popri brehu Váhu zbehlo natoľko vystrašilo KriVáha, že dostal panický strach. Bál sa, že ho môžu uvidieť a opäť si na ňom vyliať svoju zlosť. Ozlomkrky upaľoval s dievčinou dolu Váhom. Utopila sa! Zastavili sa až pod kolesom lodného mlyna v Hlohovci, ktoré vodníka riadne oplieskalo, takže aj on tam dušu vypustil. Podľa zákona mesto Hlohovec malo povinnosť utopených pochovať na svoje náklady. Mysleli si, že sú to milenci a preto im chystali dvojpohreb. Keď po povinnom čase pred pohrebom kontrolovali rakvy, zistili že v jednej zostala iba kaluž vody. Takto skončil svoj život posledný vodník spod Tatier a piešťanských Benátok. Nešťastnú dievčinu identifikovali ako Piešťanku, ktorej indický maharadža sľúbil manželstvo a po týždni uprostred noci tajne opustil Piešťany aj so svojim sprievodom. Nevedno prečo, ale odvtedy ani maharadžovia už do Piešťan nechodia. Ani plte sa dolu Váhom neplavia, ba nemelú tu ani žiadne mlyny, ani ten slávny Ružový mlyn! Že by to bolo iba tými vodníkmi?

Autor: A.U. v spolupráci s J.R.