Vitajte môžete sa Prihlásiť alebo si Vytvoriť konto

Keď pôtik volal poť poť

Top produkty
0
(0)
Keď pôtik volal poť poť

Keď pôtik volal poť poť

Cena s DPH 0,00 €

Cena bez DPH0,00 €

Interný kód 28.00
KOD
EAN
Merná jednotka
Odkazy
Priemerné hodnotenie
0

0.00
Hodnotilo 0 Užívateľov
10x
20x
30x
40x
50x

Keď pôtik volal poť poť

     Mlynár s úzkosťou v hrudi hľadel do otvoreného hrobu. Rakva pomaly klesala dole. Babku mal veľmi rád. Bolo mu ľúto, že už tu nie je. Pri dopadaní hrúd hliny na veko truhly sa mu vybavila jedna zvláštna spomienka na babku z jeho detstva.

     S kamarátom Petrom zvykli ako malí školáci vyrážať v sobotu na prieskum.

     „Čo budeme dnes robiť?“ opýtal sa budúci mlynár.

     „Poďme na oskoruše na zadné záhumnie,“ povedal Peter.

     „Dobre,“ prikývol budúci mlynár.

     Z ulice zišli do potoka a po kameňoch prešli cez vodu na cestu na záhumní. Na zemi začali hľadať a zbierať popadané hniličky oskoruše.

     „Poď, ideme k mojej babke,“ povedal budúci mlynár, „vypýtame si korunu a pôjdeme si kúpiť do bufetu minerálku so sirupom.“

     „Výborný nápad,“ prikývol Peter.

     Prešli zadnou bránkou zo záhumnia k starej mame na dvor. Stará mama akurát na dvore sypala zrno sliepkam a ticho plakala. Budúci mlynár sa zháčil.

     „Babka, prečo plačete?“ spýtal sa jej.

     „Počujete ten zvuk?“ opýtala sa ich.

     Zbystrili a počúvali. Zrazu iba – pot, pot, pot.

     „Áno,“ prikývli, „čo je to?“

     „To je kuvik – pôtik,“ ukázala stará mama na vtáka na strome.

     Chlapci pozreli na strom a uvideli malú sovičku.

     „Prišiel ma volať,“ povedala stará mama so slzami v očiach.

     „Kde?“ spýtal sa jej vnuk.

     „Keď kuvik príde a volá poť, poť, poť, niekto umrie. Teraz to budem asi ja,“ vložila stará mama tvár do dlaní.

     Chlapci s vážnymi tvárami pozreli na seba.

     „Keď tu nebudem, poslúchajte doma a buďte dobrí,“ utierala si babka slzy.

     Chlapci si povedali, že to veru nechajú iba tak. Malinovku nechali malinovkou a rozhodli sa, že sa s kuvikom porátajú. Peter siahol do vrecka teplákov a vytiahol prak.

     „Ideme po ňom,“ vyhlásil odhodlane.

     „Dostaneme ho,“ pozrel naňho kamarát a tiež vytiahol prak.

     Odtrhli nedozreté zelené orechy a vypálili po kuvikovi z prakov dávku orechov. Odplašili ho tým na hrušku pred domom. Potom letel na smrek pred ďalším domom a odtiaľ na jabloň pred tretím domom. Po ďalšej dávke orechov letel kuvik do tmavej vrbiny za mlynom. Začalo sa stmievať a malí chlapci nemali odvahu ho ďalej prenasledovať. Blízko bol totiž cintorín z ktorého bolo vidno striešku malej márnice.

     „Vezmem bratovi vzduchovku,“ povedal Peter, „keď bude kuvik potikať, tak mu to ukážeme.“

     Budúci mlynár prikývol. Prakmi kuvika zahnali na strechu mlyna. Potom Peter bežal domov. O niekoľko minút bol naspäť aj so vzduchovkou.

     Chlapci na seba sprisahanecky pozreli. Bolo to pre nich veľké dobrodružstvo.

     Peter nabil vzduchovku a pomaly kráčal čo najbližšie ku kuvikovi. Vták sedel na lipe na kraji cintorína. Aj keď bolo šero, so vzduchovkou sa chlapci cítili bezpečne. Keď boli celkom blízko kuvika, Peter vystrelil. Na okamih bolo ticho. Odrazu kuvik letel rovno na chlapcov.

     „Utekajme!“ zvýskol budúci mlynár a chlapci sa pustili ozlomkrky preč.

     Bežali čo im sily stačili po úzkom chodníku cez lavičku vedľa mlyna. Zastavili sa až na drevenom moste pod žiarovkou na elektrickom stĺpe. Mráz im behal po chrbte.

     „Čo to bolo?“ vyjachtal zo seba Peter.

     „Ja neviem,“ krútil hlavou jeho kamarát.

     Keď sa trochu spamätali, pozerali okolo seba. Hľadali kuvika. Nikde ho však nebolo. Nepočuli ani jeho piskľavý zvuk. Bola už skoro tma a tak šli do svojich domovov. Petra už vo dverách čakal jeho brat. Ani trochu sa mu nepáčilo, že mu vzal bez dovolenia jeho vzduchovku. Poriadne mu za to vynadal. Peter, ešte vystrašený z predchádzajúceho zážitku, mu ani veľmi neoponoval.

     Na druhý deň sa šli chlapci pozrieť na tie isté miesta, či náhodou znova kuvika neuvidia. Nebol tam však. Viac sa už v tých končinách neobjavil.

     Mlynárovi sa tento zážitok z detstva vybavil práve v deň babkinho pohrebu. V duchu sa pousmial, že babkina predpoveď vlastnej smrti sa vtedy nesplnila. Žila potom ešte dlhé roky. Možno aj preto, že kuvika vtedy zahnali preč.

     Mlynár spomínal na detstvo aj pri prechádzke po tých miestach. Nič však už nebolo také, ako vtedy. Babkin dom bol predaný, hruška vypílená, smrek ležal na zemi, keďže musel ustúpiť výstavbe rodinných domov. Medzičasom spadla aj veľká stodola v susedstve starej mamy. Len mlyn v ktorom teraz býva mlynárova rodina, našepkáva svoje dávne príbehy a čas zametá svoje stopy.