Mikuláš v banke

     Keď doštrngali kľúče na chladných novembrových námestiach, budúci mlynár si uvedomil, že jeho dávny sen sa môže stať v nových zmenených pomeroch skutočnosťou. S bratom teda od jari ďalšieho roku začali s prípravami na mlynárske podnikanie.

     Išli do toho s veľkým zápalom a entuziazmom. Poriadne si neuvedomovali, čo ich vlastne čaká. Bolo to neskutočná byrokratická tortúra.

     Najskôr museli založiť svoje domy v prospech banky od ktorej chceli úver. Váhali nad tým a veľmi sa im do toho nechcelo. Bolo to naozaj vážne rozhodnutie. Dom je dom. Človek nikdy nevie čo sa môže stať. Podnikateľské nadšenie však u nich zvíťazilo. Dali odhadnúť ceny domov a založili ich v prospech banky.

     Budúci mlynári si chceli byť istí, že budú mať v budúcnosti zákazníkov. Obišli preto pekárne v širokom okolí a zisťovali, či od nich budú v budúcnosti ochotní brať múku. Zo začiatku ich viacerí pekári s nedôverou v očiach odmietli. Postupne však boli čoraz viac úspešní a zabezpečili si slušný okruh odberateľov z radov pekárov. Podobne pochodili aj u poľnohospodárov, ktorých žiadali, aby im v budúcnosti predávali obilie. Taktiež im viacerí sľúbili, že budú odoberať otruby z mletia pšenice. Budúci mlynári sa potešili, že majú zabezpečených budúcich zákazníkov a dodávateľov, ale to zďaleka nebolo všetko. Stále boli iba na začiatku.

     Ďalšou zastávkou boli elektrárne. Budúci mlynári tam boli žiadať o dodávky elektriny. Potom ako boli úspešní, poradili im, aby šli na bratislavské letisko. Sprvoti nechápali čo má spoločné mlyn s letiskom. Hneď si však uvedomili, že je to nutné kvôli výške mlyna. Stavba nesmela byť príliš vysoká, aby nebola prekážkou leteckej dopravy. Keď splnili aj túto podmienku, čakalo ich ešte mnoho ďalších vybavovačiek. Samé zmluvy a zmluvy o zmluve.

     Ako posledná ich čakala najťažšia skúška byrokratického kolotoča. Dodávateľ technológie im sľúbil dodať stroje za podmienky, že tie budú majetkom banky.

     Budúci mlynári teda navštívili banku, ktorá sledovala všetko dokladovanie a z ktorej sa mal začať čerpať úver. Budúcich podnikateľov prevzal zamestnanec, ktorému kvôli jeho ďalšiemu správaniu dali bratia prezývku „Hotentot.“

     „Dobrý deň,“ privítal ich s úsmevom a usadil ich.

     Úsmev mu však čoskoro zmizol z tváre. Zapálil si cigaretu a začal listovať v zmluvách. Z jeho pohľadu bratia vyčítali, že niečo nie je v poriadku. Arogantne im vypúšťal do tvárí štipľavý dym a ďalej podozrievavo hľadel do papierov. Bratia na seba nechápavo pozreli. Nerozumeli jeho správaniu.

     „Kto vám to robil?“ opýtal sa napokon.

     „No predsa váš pracovník pán Lieskovec,“ odpovedali mu.

     „Ekonomika návratnosti je vypracovaná zle, súdruhovia, pardón, páni.“

     „Zle?“ nechápali oni.

     „To sa Lieskovcovi strhne z platu,“ povedal pán „Hotentot.“

     Ďalej si prezeral papiere na čo bratia len mlčky hľadeli.

     „Vy ste súkromné osoby. Nepoviem, ak by ste boli eseročka, ale takto vám nemôžeme dať úver.“

     „Ale pane, to hádam nie. Všetko je už rozbehnuté. Ak by sme odstúpili od všetkých podpísaných zmlúv, museli by sme uhradiť vyše 40 000 korún.“

     „Prepáčte, ale jednoducho to nebude možné,“ trval na svojom pán „Hotentot.“

     Nervozita z oboch strán stúpala a začali padať čoraz tvrdšie slová. Jednanie sa natiahlo až do dvanástej. Vtedy pán „Hotentot“ odišiel na obed a viac sa neukázal.

     „Dobrovoľne odtiaľto neodídeme!“ povedal zvýšeným hlasom jeden z bratov zamestnancovi, ktorý počul celý predchádzajúci rozhovor.

     „No, neviem páni,“ pokrčil plecami zamestnanec, „pán s ktorým ste hovorili, tu má silné slovo. Bol predsedom zväzu mládeže banky.“

     Bratia na to nedbali. Sadli si do kresiel a čakali čo bude ďalej.

     Po obede k nim poslali zamestnankyňu, ktorej bratia dali neskôr zasa príznačnú prezývku pani „Mikulášová.“

     „Dobrý deň. Skúsim sa na to pozrieť teraz ja,“ povedala a vytiahla kalkulačku.

     V tichosti začala prerátavať.

     „Ja v tom nevidím žiadny problém,“ povedala po chvíli.

     Hneď na to zavolala pána Lieskovca, tvorcu bankovej ekonomiky. Ten sa znova pozrel na svoju prácu.

     „Chlapi, je to vypočítané dobre,“ povedal pán Lieskovec, „ale musíte makať.“

     Ako správcu úveru im následne pridelili istého pána Milana.

     Bratia celí šťastní všetkým poďakovali a odišli domov. Spadol im kameň zo srdca. Stačilo málo a všetko by bolo v háji. Našťastie tam bola pani „Mikulášová“ vďaka ktorej sa to všetko podarilo.

     Rok po začatí čerpania úveru začali bratia mlieť. Prvú múku samozrejme priniesli tým, bez ktorých by žiadny mlyn nemali: pani „Mikulášovej,“ pánovi Lieskovcovi a pánovi Milanovi. Tí sa nečakanému darčeku potešili a mlynárskym bratom zapriali do ďalších rokov veľa šťastia a čo najmenej „Hotentotov.“