NAŠA MAMA

     Mlynár si prezeral album so starými fotografiami. Usmieval sa nad fotkami zo svojich mladíckych čias. Ako listoval v albume, narazil na vážnu tvár svojej mamy. Bola odfotografovaná v starom dome. Mlynárovi rodičia ho postavili ešte v roku 1943. Ako tak hľadel na tú fotku, začal spomínať na staré časy...

     Ako sa neskôr dozvedel od rodičov, dom bol postavený z vlastnoručne vyrobenej tehly. Volali ho vynkeľ. Mlynár zavrel oči a preniesol sa v mysli do dávnych dôb. Znova mal pred sebou veľkú kuchyňu, prednú izbu, komoru, maštaľ, gánok. Vzadu bola o dom opretá šopa a na dvore sa nachádzal dvojdielny chliev na ktorom bol kurín. Priestoru dominoval veľký orech pod ktorým bol zajačník. Vedľa domu ležala ovocná záhrada a niekoľkohektárové pole bolo roztrúsené v pásikoch po okolí. Bol to skrátka typický gazdovský dom so všetkým čo k nemu patrí. Mlynárovi rodičia boli pracovití ľudia a o gazdovstvo sa dobre starali. Vedeli si dochovať a dopestovať takmer všetko čo potrebovali. Po dvore behali sliepky a zajace, v chlieve kvičali prasatá a mučali kravy. Na dvore bol neustály hluk akoby sa zvieratá navzájom prekrikovali. Nikomu to však nevadilo a bez zvieracieho koncertu si život ani nevedeli predstaviť.

     Potom však prišli udalosti, ktoré mlynárovi rodičia nedokázali ovplyvniť. Najskôr to bola vojna. Hospodárske zvieratá si brali Nemci aj Rusi. Gazda a jeho žena na to hľadeli s nevôľou, ale v konečnom dôsledku boli radi, že všetci v zdraví prežili vojnu. Keď si mysleli, že to najhoršie majú za sebou, prišiel rok 1948. Za tri povojnové roky sa dokázali pozviechať z vojnových strát a dostali sa na úroveň, ktorú mali pred vojnou. Totalitný režim im však zobral takmer všetko. Pole, kravy, pluhy aj elán do ďalšieho života.

     „Ešte máme jeden druhého,“ povedal so slzami v očiach otec, hlava rodiny.

     „To je nad všetky majetky sveta,“ pritakala mama a spolu s deťmi sa všetci objali.

     Otec sa snažil nepripúšťať si ťažký údel, ale len s námahou dokázal zakryť, že ho to zlomilo. Šiel kopať kanály čo ho deptalo psychicky aj fyzicky. Táto práca ho stála zdravie. Aj mama prišla pri novej práci o zdravie. Robila na družstve.

     Mlynár si spomenul na čas svojich siedmych rokov.

     „Poď, sadaj!“ vyzvala ho vtedy mama.

     Sadol si na doštenák kýval nohami. Voz ťahal pár kráv. Mama vedela s kravami zaobchádzať veľmi šikovne. Nemala problém zapriahnuť kravy do voza, založiť im jarmo, či orať na poli. Bola ako stvorená pre gazdovstvo a veľmi ťažko niesla, že oň prišli. Práve s kravami sa mlynárovi spájala milá spomienka, keď vtedy ako sedemročný sedel na voze s ktorým išli dole prudkým brehom. Chlapec mal trochu strach, ale mama skríkla a kravy zastali. Kľukou zahamovala zadné kolesá na voze a bezpečne zišli dole brehom.

     Čas plynul a mama zostarla. Keď sa režim zmenil a ľudia mohli opäť slobodne gazdovať, ona už mala príliš veľa rokov, aby sa na také niečo znova dala. Ostalo jej už len spomínať na staré časy a s uspokojením vravieť, že jej deti a vnúčatá sa budú mať lepšie ako ona.

     V tej dobe sa jej dvaja synovia rozhodli, že idú stavať mlyn.

     „Vy chcete stavať mlyn? Veď nemáte peniaze,“ zalomila mama rukami, keď sa dozvedela o plánoch svojich detí.

     „Banka nám na to požičia,“ odvetil budúci mlynár.

     „Toľko veľa peňazí vám požičia?“

     „Áno. Založíme domy.“

     „Ach, len nie domy,“ horekovala ďalej mama, „mali by ste si radšej našetriť.“

     „Ale mami,“ chlácholil ju druhý syn, „teraz je taká doba, robia to tak všetci.“

     „Nie, nie, mne sa to nepáči,“ krútila hlavou mama, „postavíte mlyn a komunisti vám ho zoberú.“

     „Ale nezoberú,“ nesúhlasil budúci mlynár, „teraz je už úplne iná doba. Je rok 1992, nie 1960. Všetko je už celkom iné.“

     Bratia jej mohli vysvetľovať koľko chceli, mame sa to však stále nevidelo. Bratov tiež prepadli pochybnosti, avšak napokon sa predsa len rozhodli, že do toho pôjdu.

     „Mami, úver je už pripravený. Ideme do Čiech podpísať zmluvu na dodávku strojov,“ oznámili bratia mame.

     „Ach, tak vám dám niečo na cestu.“

     Za chvíľu už držali v rukách dva krajce chleba s masťou a cibuľou.

     „Mamka naša, ďakujeme ti,“ usmiali sa na ňu a pohladili ju po tvári.

     Netrvalo dlho a mlyn sa stal skutočnosťou. Začiatky však neboli vôbec jednoduché a bratia len s ťažkosťami splácali úver. Keď to videla ich mama, veľmi zle to znášala.

     „Ja som vám to hovorila,“ rozprávala svojim synom, „ale ja vám pomôžem, dám vám môj dôchodok, ja už sa nejako uskromním.“

     „Ďakujeme, ale to nemôžeme prijať. A aj tak by to nestačilo.“

     „Tak sa budem aj naďalej za vás modliť.“

     Snaha bratov a mamine modlitby pomohli a bratia sa po dlhšom čase dostali z ťažkostí a mlyn začal prosperovať. Uznali však, že mama mala pravdu. Ak by postavili menší mlyn, mali by menej splátok aj námahy. Mama, mama, keby sme ťa tak viac počúvali...