PARANOJA

     „Chalani, k zákazníkom sa musíte správať vždy slušne a úctivo,“ prízvukoval mlynár svojim zamestnancom.

     „Jasné, šéfe,“ prikývali oni.

     „Takže keď budete ukladať múku na palety, pozametajte pod nimi. Prípadne keď budú vrecia rozhádzané, poukladajte ich. Naši zákazníci si totiž slušnosť veľmi cenia. Často od toho závisí, či aj v budúcnosti budú našimi odberateľmi.“

     „Spoľahnite sa,“ usmiali sa chlapi a nasadli do auta v ústrety ďalšiemu rozvozu.

     Áno, mlynárovi rozvážači tovaru boli veľmi úctiví a slušní. Niekedy však môžete byť najslušnejší na svete, ale ak narazíte na človeka, ktorý je v tomto vašim absolútnym opakom, je veľmi ťažké zostať slušným. To sa stalo aj mlynárovým zamestnancom.

     Jedného dňa pribudla medzi zákazníkov jedna veľká pekáreň. Od mlynára sa zaviazala kupovať veľké objemy čomu sa tešil on aj jeho zamestnanci. Po prvom závoze ostalo ležať pred skladom pekárne jedno rozsypané vrece. Mlynárovi závozníci sa ponúkli, že to odpracú.

     „Nechajte to prosím tak,“ povedal im zamestnanec pekárne.

     „Prečo?“ nechápali mlynárovi závozníci.

     Odrazu popod vrece prebehla myš.

     „Práve preto,“ odpovedal zamestnanec pekárne, „náš majiteľ si myslí, že keď myši budú mať dostatok jedla, nepôjdu do skladu, ani do pekárne.“

     Mlynárovi závozníci pokrčili plecami a krútiac hlavami odišli preč. Zvláštny človek musí byť ten majiteľ, pomysleli si a nasadli do auta. Vtedy ešte netušili, že natrafia na ešte zvláštnejšieho chlapa.

     Za nejaký čas sa stala ich zákazníkom pekáreň na juhu Slovenska. Taktiež to bola veľká prevádzka a tak sa všetci zamestnanci snažili, aby ju nestratili.

     Hneď ako do tejto pekárne doviezli múku, majiteľ pekárne vyjadril svoju nespokojnosť.

     „Nevysypali ste mi z vriec múku?“ opýtal sa majiteľ.

     „Ale pán majiteľ, veď vrecia sú zašité,“ bránili sa závozníci.

     „A prečo je na korbe rozsypaná múka?“ pýtal sa ďalej majiteľ.

     Trvalo hodnú chvíľu, kým si to dal vysvetliť. Keď sa naveľa-naveľa upokojil, vytiahol zväzok kľúčov a postupne pootváral všetky dvere do pivničného skladu. Mlynárovi závozníci mu tam potom nanosili vrecia s múkou.

     Mysleli si, že majiteľ mal vtedy iba zlý deň, ale pri ďalšom rozvoze to pokračovalo.

     „Páni, nie som s vami spokojný,“ krútil majiteľ pekárne hlavou, len čo zbadal závozníkov.

     „Ale prečo?“ nechápali oni.

     „Zdá sa mi, že sme upiekli menej chlebov. Tej múky bolo menej, ako ste nám mali dodať.“

     „Ale to nie je možné,“ krútili hlavami závozníci.

     „Teraz budeme každé vrece vážiť,“ povedal majiteľ pekárne.

     „Nech sa páči,“ odvetil mu jeden zo závozníkov.

     Majiteľ pekárne už mal pripravenú váhu so zavesenými závažiami. Začal rad radom vážiť vrecia. Na jeho počudovanie bolo v každom vreci viac múky ako bolo na vreci napísané. Závozníci sa so zadosťučinením na seba usmiali. Vtom sa stará váha po desiatich vreciach zlomila. Majiteľ pekárne spustil spŕšku nadávok. Dostalo sa aj závozníkom.

     „Viete, čo?“ kričal na nich, „tá múka je nekvalitná, preto jej tam dávate viac!“

     „To snáď nemyslíte vážne,“ oboril sa naňho jeden zo závozníkov a aj s ostatnými odtiaľ odišli.

     Vyzeralo to tak, že majiteľ pekárne už prestane od nich odoberať múku. Aj závozníci si to priali. Vôbec sa im tam už nechcelo chodiť. Napriek všetkému však aj naďalej zostal ich zákazníkom.

     Medzitým sa sprísnil zákon o označovaní múky. Každé vrece muselo mať na sebe visačku na ktorej pribudli nové údaje. Musel tam byť uvedený obsah bielkovín, cukrov, kalórií, popolových látok a ďalšie informácie.

     Večne nespokojný majiteľ pekárne si zasa raz objednal múku. Tentokrát išlo o sto vriec. Mlynárovi závozníci mu ju doviezli. Vôbec sa im tam nechcelo. Po predchádzajúcich skúsenostiach čakali ďalšie problémy. Ale nič sa nedalo robiť. Museli prísť. Raz darmo. Zákazník je zákazník.

     Keď pristavili auto, majiteľ pekárne doniesol rebrík a začal zratúvať vrecia na korbe. Zohol sa a vtom zbadal visačku na jednom z vriec.

     „Už to mám!“ vykríkol majiteľ, „takto ma klamete! Ešte to aj napíšete! Do múky pridávate bielkoviny ktovie aké, aj cukor. Ale toto je úplná nehoráznosť. Aj popol! Múku neberiem!“

     „Prosím?“ zlostne naňho pozrel jeden zo závozníkov.

     „A ešte na vás aj pošlem kontrolu!“ jačal majiteľ pekárne.

     „Zbohom!“ zakričali naňho závozníci, tresli dvermi a s autom naloženým múkou odfrčali naspäť do mlyna.

     Po tomto incidente definitívne prišli o tohto zákazníka. Nikomu z mlyna to však nebolo ľúto. Takého odberateľa im bol čert dlžen. Stále len hľadal chyby aj tam, kde neboli. Mlynár aj so svojimi zamestnancami si vydýchli a dúfali, že takého zákazníka už nikdy nebudú mať.