ALERGIA      „Beriem vašu múku,“ povedal pekár a s úsmevom podal mlynárovi ruku.

     Mlynár sa potešil a stisol pekárovi pravicu. Bol veľmi rád, že dnes sa našiel konečne niekto koho presvedčil, aby si od neho kúpil múku. Celý deň obchádzal pekárstva a zo všetkých odchádzal s dlhým nosom. Pekári sa naňho aj na jeho múku pozerali s nedôverou. Bol nový a nevedeli čo od neho môžu čakať. Navyše mali svojich overených dodávateľov s ktorými boli spokojní. Až teraz na konci dňa presvedčil malé pekárstvo v zastrčenej uličke.

     „Dnes to bola bieda,“ povzdychol si mlynár pri večeri.

     „Časom sa to rozbehne, uvidíš,“ povzbudzovala ho žena.

     „No ja neviem. Je veľmi ťažké presvedčiť ich, keď som pre nich cudzí. Ľudia sú veľmi nedôverčiví.“

     „Nevzdávaj to, zajtra bude určite lepší deň.“

     Na začiatku nasledujúceho dňa to vyzeralo tak, že mlynárova žena mala pravdu. Hneď prvý obchod sa podaril. Mlynár predal múku pekárovi v jednej podhorskej dedinke. Potom však prichádzali opäť iba neúspechy. Mlynár so stretával len s kývaním hláv. Všetci ho odmietali. Mlynár bol znechutený. A aby toho nebolo málo, v jednom pekárstve narazil na konkurenciu.

     „Ále, koho to tu máme,“ zaškeril sa druhý mlynár, „vidím, že mladý skúša šťastie.“

     Mlynárovi bol nepríjemný nadradený tón hlasu toho druhého a odvrátil hlavu.

     „Ukáž, s čím si to prišiel,“ podišiel ten druhý k nemu a načrel do jeho múky.

     „S týmto veľa vody nenamútiš,“ pohŕdavo pozrel ten druhý na mlynára.

     Mlynár sa zvrtol a svižne vyšiel von.

     „Tu už nemusíš chodiť,“ zakričal ešte za ním ten druhý, „tu už svojho dodávateľa majú.“

     Mlynár vhupol do svojho auta, tresol dvermi a odfrčal preč. Ten nafúkanec mu totálne pokazil deň. Už beztak ho mal pokazený, keďže mu nič nevyšlo.

     Mal pred sebou už len poslednú zastávku. Premýšľal, či tam vôbec ísť. Bolo to totiž najväčšie pekárstvo v meste a širokom okolí. Keď neuspel u oveľa menších prevádzok, tak tu nebude mať žiadnu šancu. Zastavil pred pekárstvom a váhal. Napokon sa rozhodol, že pôjde. Veď za to nič nedá. Vošiel dovnútra a rozhliadal sa.

     „Dobrý deň. Môžem hovoriť s majiteľom?“ obrátil sa k predavačovi.

     „Evka, tento pán chce hovoriť so šéfom!“ nahol sa predavač k pootvoreným dverám.

     „Ste uňho ohlásený?“ opýtalo sa mladé dievča mlynára.

     „Nie, nevedel som, že sa treba ohlasovať,“ pokrčil plecami mlynár.

     „Šéf je dosť pracovne vyťažený. Aj teraz je niekto uňho. Ale skúsiť to môžete. Poďte za mnou. Zavediem vás k jeho kancelárii.“

     Mlynár nasledoval dievčinu. Vyšli hore po schodoch a potom po chodbe. Na jej konci ukázalo dievča na kreslo.

     „Nech sa páči, sadnite si. Ako som hovorila, niekto uňho teraz je. Keď vyjde, uvidíte, či vás prijme, alebo si s vami dohodne stretnutie na inokedy.“

     Mlynár sa poďakoval a usalašil sa v kresle. Zvnútra počul hlasy, ale nerozumel o čom sa rozprávajú. Pozrel von z okna. Priamo oproti bol kostol. Práve na ňom začali biť zvony. Odplašili holubov, ktoré sedeli v oknách veže. Vtáky sa rozpŕchli do všetkých strán. Mlynár pozrel na stolík. Ležali tam nejaké časopisy. Vzal jeden do ruky a začal listovať. A čas bežal a bežal. Hlasy vnútri neprestávali. Mlynárovi už začínalo byť dlho. Začal sa prechádzať po chodbe. Obzeral fotky na stenách. Bol tam odfotený majiteľ pekárne s rôznymi známymi ľuďmi. Na jednej bol s jedným spevákom, na druhej s hercom, na ďalšej s primátorom. Najčestnejšie miesto zaujímala fotografia s ministrom pôdohospodárstva. Ten majiteľ je naozaj kapacita, uznanlivo pokýval hlavou mlynár. V tom sa otvorili dvere. Vyšiel z nich sivovlasý postarší muž. Mlynár priskočil k dverám skôr než sa mu zavreli pred nosom.

     „Dobrý deň, prišiel som s ponukou múky,“ povedal mlynár majiteľovi.

     „S ponukou múky? Ale my máme dodávateľa.“

     Mlynár sa však nenechal odbiť a začal rozprávať o svojej múke. Napokon povedal cenu.

     „To je veľa,“ pokrútil hlavou majiteľ, „my dávame za múku oveľa menej. Ale zasa na druhej strane v poslednom čase už nie je taká kvalitná ako bývala.“

     „Naša múka je mimoriadnej kvality,“ povedal mlynár, „môžete sa presvedčiť. Mám tu vzorku.“

     „Ukážte,“ pristúpil majiteľ bližšie a načrel do múky, ktorú mlynár priniesol.

     „Hm, vyzerá to byť naozaj kvalitné,“ znalecky utrúsil majiteľ. „Viete čo? Urobíme taký malý test. Zavolaj Boženku,“ obrátil sa k sekretárke.

     Za chvíľu prišla do kancelárie mladá slečna.

     „Sadni si za stôl Boženka a vyhrň si rukávy,“ povedal majiteľ.

     Slečna poslúchla. Majiteľ rozprestrel na stôl noviny a posypal Boženkine ruky mlynárovou múkou. Mlynár nechápal čo to má znamenať.

     „Viete prečo som jej posypal ruky múkou?“ pozrel majiteľ na mlynára.

     „To naozaj netuším,“ krútil hlavou mlynár.

     „Z múky, ktorú používam teraz, má Boženka alergiu. Preto som vyskúšal, ako bude reagovať na vašu múku. Vidím, že reakcia nie je žiadna. Máte teda veľmi dobrú múku.“

     „To som rád,“ konečne sa vyjasnilo mlynárovi.

     „Beriem vašu múku,“ podal vzápätí majiteľ ruku mlynárovi.

     Pre mlynára to bolo zlomový okamih jeho podnikania. Majiteľovi tejto veľkej pekárne od tej doby dodával veľké množstvá múky a obchodovali spolu ešte dlhý čas. Týmto kontraktom si zároveň urobil dobré meno aj u ďalších pekární a ponuky sa mu od tej chvíle len tak hrnuli. Stačilo pritom tak málo. Poslúchol ženu a nevzdal sa.