MLYN BENKOVÝCH

     Nedeľné poobedie. Už nie je tak teplo ako pred pár týždňami. Vetrík slabo pofukuje a berie so sebou prvé listy. Prichádza jeseň. Mlynár sedí na priedomí a vychutnáva si oddych po celotýždňovej drine v mlyne. Zahľadí sa do diaľky. Zrak mu spočinie na mieste, kde kedysi stál mlyn Benkových. Prepadne ho nostalgia a zaspomína si na časy svojho detstva.

     Voda do mlyna Benkových tiekla horským potôčikom. Akoby to bolo včera, keď sa tam hrávali ako chlapci. V tých časoch tam ešte žilo plno rýb. Bolo ich toľko a boli také dôverčivé, že stačilo zobrať košík a chytať ich holými rukami. S plným košíkom potom bežal domov pochváliť sa svojim úlovkom. Otec uznanlivo pokýval hlavou a mama hneď povyberala také, ktoré boli súce na pečenie. Netrvalo dlho a na stole boli pečené ryby pripravené na rasci a masle. Všetci sa do nich s chuťou pustili. Mlynár zavrie oči a zasnene si zaspomína na fantastickú chuť pečených rýb. Je to chuť jeho detstva. Medzi rybami, ktoré chytil boli aj maličké, ktoré neboli vhodné na jedenie. Ani tie nevyšli nazmar.

     „Dáme ich mladým kačkám, aby dobre rástli,“ povedala mlynárova mama.

     Zobrala košík so zvyšnými malými rybami a vysypala ich pred kačky. Tie sa za nimi išli potrhať. Z rýb sa tak najedli ľudia aj zvieratá.

     Voda horského potôčika pri mlyne padala z veľkej výšky vďaka čomu vymlela jamu. Voda tam bol až meter hlboká. Mlynár si spomenul, že to miesto volali „hučiak.“ S chlapcami sa báli chytať tam ryby, lebo ktosi im vravel, že je tam šťuka.

     Mlynárovi prišla na um jedna spomienka spojená priamo s mlynom.

     Keď mal mlynár asi sedem rokov, mama ho poslala do Benkových mlyna opýtať sa, či už majú zošrotované zrno na šrot. Mlynárovi rodičia totiž chovali množstvo rôznych domácich zvierat. Keď bol mlynár malým chlapcom veľmi rád chodil do Benkových mlyna. Pôsobilo tam naňho všetko tak starodávne a tajomne. Uchvacoval ho tiež obrovský visací zámok na dverách mlyna. Keď prišiel k mlynu, vošiel dovnútra a vyštveral sa hore po starých kamenných schodoch do bytu pán Benka.

     „Strýco, mama ma poslala, či je hotový šrot,“ zahlásil vo dverách.

     Pán Benko sedel za stolom a niečo písal. Bol nižšej postavy a na hlave mal šiltovku.

     „Áno,“ odvetil pán Benko a postavil sa od stola, „môžete si preň prísť.“

     „Dobre, poviem to mame,“ prikývol chlapec a zbehol dole schodmi.

     O chvíľu sa vrátil aj s mamou a tragačom.

     „Ako sa máte strýco?“ opýtala sa mama.

     „Ále, ujde to,“ mával rukou pán Benko. Bolo vidieť, že dnes nemá náladu.

     Vzal zväzok kľúčov a vybral sa k vchodu do mlyna. Mama s chlapcom ho nasledovali. Pán Benko odomkol obrovský visací zámok a dvere sa otvorili. Zapol žiarovku, ktorá visela len tak na drôte. V tom sa vnútri zjavili starodávne mlynské stroje. Užasnutý chlapec chodil okolo nich s otvorenými ústami a obdivoval ich. Prstom sa dotkol nasadaného prachu. Bolo vidieť, že už dlhšie sa stroje nepoužívali. Svedčila o tom aj pavučina, ktorá ich obaľovala. Všimol si pavúka. Práve si pochutnával na muche. Na pavučine boli okrem nej ešte štyri muchy. Ďalšie chody.

     „Strýco a prečo už nemeliete múku?“ opýtal sa chlapec pána Benka.

     Ten neodpovedal. Iba sklonil hlavu. Žeby nepočul? Chlapec sa chcel spýtať ešte raz, ale stratil odvahu. Mal pred starým mlynárom rešpekt. Asi vie, prečo je ticho.

     Pán Benko naložil šrot na tragač a chlapec s mamou odišli.

     „Prečo mi pán Benko neodpovedal?“ opýtal sa mami, keď už boli ďaleko od mlyna.

     „Nerád o tom rozpráva.“

     „O čom?“

     „Že ak by mlel múku, zavreli by ho do väzenia.“

     „Do väzenia?“ vypleštil chlapec na mamu oči. Ako sedemročné dieťa nemohol pochopiť ako môže ísť niekto do väzenia za to, že melie múku. Až neskôr si uvedomil, že aj taký bol za socializmu život.

     „Úrady zakázali mlieť múku všetkým súkromným mlynom. Mlieť môžu len štátne mlyny. A pán Benko má súkromný mlyn takže mlieť nemôže.“

     Chlapec sa s odpoveďou uspokojil, ale aj tak to bolo pre jeho detskú myseľ nepochopiteľné. Všetko mu začalo dávať zmysel až postupom času.

     Ako chlapec rástol, začínal sa čoraz viac zaujímať o mlynárstvo. Zásluhu na tom mal nepochybne aj mlyn pána Benka nerozlučne spätý s jeho detstvom. Z chlapca vyrástol muž, ktorému sa po dlhých rokoch splnil sen a tiež sa stal mlynárom.

     Teraz mlynár sedí na priedomí a spomína. Od čias jeho detstva sa toho veľa zmenilo. Zmenil sa režim a ľudia už môžu mlieť slobodne. Vďaka tomu má aj on svoj mlyn. Zmena zastihla aj mlyn Benkových. Bohužiaľ to bola zmena fatálna. Zmizol mlyn a dokonca aj potôčik, ktorý k nemu tiekol. Zahrnul ho sovietsky pásový traktor s príznačným názvom „Stalinec.“ Z mlyna tak nezostalo nič. Len spomienky.